Navigácia

Výber jazyka

  • sk
  • en
  • hu

Aktuálne počasie

dnes, streda 23. 8. 2017
17 °C 9 °C
štvrtok 24. 8. 21/5 °C
piatok 25. 8. 25/10 °C
sobota 26. 8. 26/15 °C

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Amfiteáter.

Úradné hodiny

Pondelok:

7:30 - 12:00  

13:00 - 15:00

Utorok:

7:30 - 12:00

13:00 - 15:00

Streda:

7:30 - 12:00

13:00 - 16:30

Štvrtok nestránkový deň
Piatok:

7:30 - 12:00

13:00 - 14:00

   
Obed: 12.00 - 12.30

 

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 6
DNES: 446
TÝŽDEŇ: 1421
CELKOM: 233860

Obsah

Ján Lazorík

 

         Spomienková výstava v Krajskom múzeu v Prešove /12.10.2015 - 5.4.2016/ predstavuje Jána Lazoríka ako húževnatého a zanieteného človeka vo všetkých činnostiach a oblastiach, ktorým sa počas svojho života venoval. Učiteľ so svojskými  pedagogickými metódami a zástanca reformy slovenského jazyka /za odstránenie ypsilonu/, osvetový pracovník, botanik a ovocinár zakladajúci prírodovedecké šľachtiteľské stanice a predovšetkým folklorista, národopisec, zberateľ a záchranca duchovnej a hmotnej kultúry ľudu prevažne severovýchodného Slovenska, zástanca uchovania šarišského dialektu. Okrem fotografických a písomných dokumentov výstavka obsahuje ukážky z jeho scenáristickej, vydavateľskej a korešpondenčnej činnosti, autentické rukopisné výzvy či apelácie v podobe nástenných tabiel, niektoré ocenenia jeho celoživotnej práce i osobné predmety, ktoré ho obklopovali.     

Ján Lazorík

/29.9.1920 – 30.8.2015/

            Ján Lazorík sa narodil 29. septembra 1920 v Toryse, okres Sabinov,  v roľníckej rodine ako najstarší zo 4 súrodencov. Jeho dedo bol chýrnym murárskym majstrom. Otec Koloman bol obuvníkom. Matka Irena – krajčírkou a vyšívačkou. V mladosti slúžila v Pešti u draveckých pánov Smrecsanyovcov, kde veľa čítala a vstrebávala do seba „panskú“ kultúru. Mladý Ján už ako chlapec bol knihomoľom, zberal staré kalendáre, časopisy, viazal ich, kreslil  a najmä bol zaľúbený do histórie.

            Základné vzdelanie získal v rodnej obci, stredné v  štátnom gymnáziu  a  na Učiteľskom ústave v Prešove. Vychovávateľmi na učiteľskom ústave vlasteneckí českí  učitelia, ktorí mu  boli veľkými vzormi a po celý život ich s úctou spomínal. Počas štúdia veľa čítal, zapisoval si rozprávania starších ľudí s  otázkami o dejinách obcí, ich pánoch, kaštieľoch vojnách a pod. Už ako 16-17 ročný študent dopisoval do Roľníckych novín.

            Po skončení učiteľského  ústavu v roku 1943 nastúpil ako učiteľ blízko rodiska, do obce Poloma. V roku 1944 sa oženil a tak dostal učiteľsko-kantorský byt v neďalekej obci Vysoká. Tu začala jeho ovocinársko-šľachtiteľská práca v ktorej neskôr pokračoval v Brezovičke, Krivanoch a Šarišských Michalianoch. 

            Do Krivian, ako učiteľ, sa presťahoval so sedemčlennou rodinou roku 1953, kde si svojpomocne postavil rodinný dom a  zriadil Okresnú pioniersku mičurinskú stanicu. Na základnej škole, okrem slovenčiny, nemčiny a hudobnej výchovy vyučoval aj predmet „práce na pozemku“. Na pozemku spolu so žiakmi zintenzívnil svoju šľachtiteľskú činnosť. V roku 1957 bola mičurinská stanica, už pod názvom Prírodovedecká stanica, presťahovaná do Šarišských Michalian, kde do roku 1963 denne  dochádzal.

            Roku 1968 v Krivanoch založil folklórny  súbor, pre ktorý písal scenáre, stavané výlučne na miestnom folklóre. V súbore aj sám vystupoval ako rozprávač, spevák a tanečník. Povestnými sa stali  jeho tance: Ofči zdich a Nad fľaškami. Súbor pod jeho vedením vystupoval a dodnes vystupuje na mnohých festivaloch doma a v zahraničí, všade s neobyčajným úspechom.

            V  Krivanoch vybudoval nádherný amfiteáter, ozdobený plastikami ľudových rezbárov. V novom areáli  amfiteátra sústredil dva sypance a drevenú chyžu vybavenú  dobovým zariadením. Žiaľ, jeden z nich, v ktorom boli inštalované maľované truhlice, kroje, písomnosti /listy krajanov z Ameriky/, rezbárske a iné predmety neprajná ruka zapálila. To ho neodradilo od ďalšej práce. V budove obecného úradu zriadil malé múzeum dokumentujúce históriu obce Krivany.

            Roku 1976 zanechal učiteľské povolanie a  prijal miesto odborného pracovníka v  Okresnom múzeu v Starej Ľubovni v nádeji, že na tomto poste urobí pre záchranu odkazu predkov oveľa viac, aj s vedomím, že to bude za horších finančných podmienok.

            Po odchode do dôchodku roku 1986 začal s knižným spracovaním svojich celoživotných  výskumov.  Od roku 1992 do roku 2015 vydal 24 kníh, väčšinou v rodnom šarišskom nárečí. Ešte viac  materiálov zanechal na audiovizuálnych nosičoch.

            Ján Lazorík uverejnil stovky novinových článkov, väčšinou o nedostatočnej ochrane pamiatok ľudovej kultúry, výziev na založenie regionálnych vlastivedných časopisov, poskytnutie väčšieho priestoru ľudovej kultúre v rozhlase a televízii, reforme slovenského pravopisu /odstránenie ypsilónu, písanie mäkčeňov/ a pod. Na tieto témy napísal stovky listov vysokým predstaviteľom vlády a cirkvi, redakciám masovokomunikačných prostriedkov, riaditeľom kultúrno-osvetových zariadení a  iným osobnostiam zodpovedným za stav kultúry na centrálnej a regionálnej úrovni. Na svoje listy väčšinou odpovede nedostal, a keď, tak iba v zdvorilostnej forme. Pochopenie nachádzal iba u širokej verejnosti, členov folklórnych súborov a  rovnako zmýšľajúcich milovníkov tradičnej ľudovej kultúry z radov tvorivej inteligencie.

            Akademik Mikuláš Mušinka: „To, čo vykonal Ján Lazorík sám bez akéhokoľvek vedeckovýskumného grantu, mohlo by byť náplňou celej vedecko-výskumnej inštitúcie, pričom činnosť takejto inštitúcie by bola považovaná za veľmi úspešnú“.

            Napriek nepopierateľným úspechom vo vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti jeho meno sa nedostalo ani do Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska /1995/, ani do Malého lexikónu ľudovej kultúry Slovenska /2006/, ani do žiadnej inej vlastivednej alebo národopisnej príručky.         

            Napriek niekoľkokrát sa opakujúcej zákernej chorobe, hospitalizácií a operáciám, osud mu doprial ešte päť rokov plodného života. 95. výročia narodenia sa nedočkal.              

            Zomrel 30. augusta 2015

 

 

Učiteľ

            Napriek tomu, že pochádza z roľníckej rodiny, jeho nadanie a schopnosti ho priviedli na  Učiteľský ústav v Prešove, po ukončení ktorého pôsobil  ako učiteľ základných škôl v regióne rodného Šariša /Poloma, Vysoká, Brezovička, Krivany, Oľšov/. Vyučoval slovenčinu, nemčinu, hudobnú výchovu a práce na pozemkoch. Uplatňoval svojskú metodiku vyučovania a jeho žiakov učitelia v meštianke v Brezovici nazývali „profesormi“. V živote sa vynikajúco uplatnili. Získal titul Vzorného učiteľa.  Na svojich učiteľských pôsobiskách hrával divadlá, maľoval kulisy, v začiatkoch hrával tiež na orgáne v kostoloch, staval vodné kolesá a veterné vrtule na výrobu elektriny. Bol slovenčinársky puritán.

            Patril k iniciátorom radikálnej reformy  slovenského jazyka, prakticky až do svojej smrti bojoval za jeho zjednodušenie, za odstránenie ypsilonu a písanie mäkčeňov /ako dôsledok jeho nepísania predvídal „tvrdačenie“/ za čo mu bolo v určitých rokoch pohrozené prepustením zo školstva. Puritánom bol aj v potrebe uchovávať nárečia, ktoré  považoval za hlavný prejav identity etník, ako najvýrečnejší a  najpreukazateľnejší príklad múdrosti stvorenstva v rozmanitosti. Nikdy sa neusiloval o kodifikáciu šarištiny ako spisovného jazyka, naopak, každý nový spisovný jazyk porovnával s buldozérom, ktorý zrovnáva vŕšky s dolinami.

 

Botanik, ovocinár

            Ešte počas učiteľovania v 50. a 60. rokoch minulého storočia zakladal ovocné škôlky, vysádzal prázdne obecné i súkromné priestory, štepil a zadarmo rozdával ovocné stromčeky /vo Vysokej, Brezovičke a Krivanoch ich vysadil vyše 3000/. Do akcie zmeniť kultúru ovocných stromov vo Vysokej sa mu podarilo zapojiť takmer celú obec, dospelých i školskú mládež,  ale aj žiakov z brezovickej meštianky. So školákmi zbieral  z odolných samorastov plané jablká, hrušky, vyberal z nich jadierka /žiaci museli povinne do zápalkových škatuliek odkladať jadierka zo zjedených jabĺk/ a stratifikoval v piesku na jarné vysiatie v ohradenej škôlke.  

            V Krivanoch roku 1953 založil  Okresnú pioniersku mičurinskú stanicu, ktorá plnila funkciu  šľachtiteľsko-metodického strediska pre školy v Sabinovskom okrese. V roku 1957 bola už pod názvom Prírodovedecká stanica presťahovaná do Šarišských Michalian, kde do roku 1963 denne  dochádzal. Šľachtil, opeľoval, krížil, biologicky mentoroval /podľa Mičurina chcel na miestne podmienky vypestovať mrazuvzdorné ovocné sorty/. V tejto činnosti využíval vlastné skúsenosti i odbornú literatúru, úzko spolupracoval s Poľnohospodárskou školou v Orkucanoch, odkiaľ  dovážal štepy čerešní, orechov, marhúľ a iných ovocných stromov. Štepil nové a v literatúre odporúčané ovocné sorty, vrúble niekedy objednával, na istý šľachtiteľský cieľ krížil, opeľoval, biologicky zbližoval, mentoroval  /tzn. útle semenáčiky  na ovplyvnenie medzištepoval, na staré naštepoval sorty, napr. na prielohoch semenáčiky marhuli prisádzal k mrazuvzdorným trnkam, do obráteného zárezu „T“ naštepoval, pod miestom spojenia  kmeň trnky zakrúžkoval, aby asimiláty z nej išli len do semenáčikov marhuli a pod./.  Pokusničil,  botanizoval a vytvoril banku miestnych  kultúrnych sort ovocných stromov, pričom o svojich výskumoch publikoval stovky článkov v odbornej  i miestnej tlači. V duchu  mičurinského pretvárania prírody napísal a do tlače mal pripravené aj štyri knižné práce.

            Svoje bohaté skúsenosti a poznatky ochotne odovzdával aj iným mičurinským krúžkom, metodicky ich usmerňoval v pestovateľskej činnosti a zásoboval najrozličnejšími semenami. Chodil  po školách s  epidiaskopom, premietal  svetelné obrazy, predstavoval svoje pokusy, pestovateľské návody.    

            Lazorík sa dal aj na prírodné konzervátorstvo, chodil  po chotároch za žriedlami, prírodnými raritami, reliktami, stromami, po rozličných  biotopoch a biocenózach. Zúčastňoval sa konferencií, sympózií s erudovaným botanikom, pracovníkom Krajského pamiatkového strediska v Prešove, Dr. Ľudovítom Dostálom. Tvoril názorné tablá s fotografiami z ochrany prírody, napríklad z ukážkami vrúbľovania a vešal ich do skriniek aj na železničné stanice /Prešov, Sabinov, Lipany/.

 

Zberateľ, archivár, múzejník

            Na východnom Slovensku snáď niet dediny, ktorú by nenavštívil so svojím povestným trabantom, magnetofónom, fotoaparátom a svojimi nepostrádateľnými „písankami“. V rámci individuálneho výskumu  duchovnej a materiálnej  kultúry ľudu zozbieral neuveriteľné množstvo artefaktov ľudovej kultúry, ktoré zachránil pred zničením. Svedčia o tom kilometre magnetofónových pások zanikajúcej krásy. Nahrával starých vedomcov a spevákov, spisoval  nielen miestne zvyky, svadby, povery či rozprávky, ale aj rozprávania napr. starých remeselníkov /kachliarov,  peciarov, cimermanov, štukatérov/ a  vojnových veteránov. Do priestorov  krivianskeho kaštieľa a svojho rodinného domu zvážal zo širokého okolia všetko, čo ľudia vyhadzovali ako zbytočné a nepotrebné predmety Zachraňoval písomnosti i  predmety sakrálneho i historicko-umeleckého charakteru z notariátov, fár, kaštieľov. Zdokumentovával remeslá, vysťahovalectvo, drotárstvo a predovšetkým zberal všetko staré a muzeálne  - pracovné náradie, remeselné  i umelecko-priemyselné výrobky, historické tlače, pôvodné krojové súčastí. Krajskému múzeu v Prešove v roku 1972 odpredal vyše 1800 zbierkových predmetov, za ktoré si kúpil ojazdený trabant /ktorý, ako vravel, fungoval, iba keď ho kupoval/.  Ten mu slúžil /hoci málokedy mal v  ňom sedadlá/ nielen na zvážanie „starožitnosti", ale aj folklóristov či hudákov na nácvik z okolitých obci.

            Roku 1976 zanechal učiteľské povolanie a  prijal miesto odborného pracovníka v  Okresnom múzeu v Starej Ľubovni v nádeji, že na tomto poste urobí pre záchranu odkazu predkov oveľa viac, aj s vedomím, že to bude za horších finančných podmienok.        

            Keď v roku 1986 odchádzal do dôchodku, zanechal v múzeu stovky artefaktov ľudového staviteľstva /len hrád z menami fundátora domov a rokmi ich dokončenia zviezol do múzea 43 – dnes sú súčasťou skanzenu ktorý zakladal//, kompletné kroje, poľnohospodárske a kuchynské náradie, sakrálne a kultúrnohistorické predmety, 12 000 fotonegatívov, niekoľko stoviek magnetofónových  pások, 38 zošitov terénnych zápisov, medzi nimi dôkladná dokumentácia tradičných  remesiel /predovšetkým drotárstva/, vysťahovalectva, výpisov z matrík, obecných a školských kroník a pod.      

 

Fotograf

            Bez fotoaparátu nevychádzal takmer z domu. Už jeho „prírodovedná“ životná etapa je bohatá na odbornú fotodokumentáciu, prevažne na sklenené fotoplatne. Socializácia dediny, znamenajúca začiatok konca  tradičného spôsobu života, prebudila v ňom potrebu jej komplexnej dokumentácie.  Fotografoval  posledné staré chyže a ich interiéry, ale aj  mestskú architektúru, sakrálne stavby /kaplnky a i./ sypance, stodoly, studne, gazdovské dvory, náradia,  poľnohospodárske pracovné činnosti počas celého roka, kroje, tance, obradné zvyky ale aj vystúpenia folklórnych súborov na festivaloch, či súťažiach Krása života.

            Vyhotovil tisícky fotografii, ktoré nezištne venoval múzeám, vedeckým inštitúciám, či obciam pri spracovaní ich monografii.  Národopisnému ústavu SAV v Bratislave  daroval 20 000 fotonegatívov, vďaka jeho terénnym výskumom je Staroľubovnianske múzeum obohatené o 12 000 fotonegatívov /mimo diafilmov/. Fotonegatívy získané Krajským múzeom v Prešove tvoria základ jeho stálej národopisnej expozície a  troch tematických putovných výstav: Ľudová architektúra východného Slovenska, Od kolísky po hrob v znamení dreva a Od maľučkeho mala - zhinaj bučka za mladučka.

 

Scénarista, dramaturg, herec

            So svojou populárnou krivianskou zvykoslovnou folklórnou skupinou,  ktorú založil v roku 1968, nacvičil 87 vlastných scénok a pásiem autentického folklóru, v ktorých sám vystupoval. Mnohé sa dostali na filmové plátna, obrazovky i divadelné pódia. Podľa jeho námetu a scenára Slovenská televízia nakrútila niekoľkodielny seriál Popaterce na nás, režisér Martin Ťapák zasa film Z chlapčeka vojak, režisér Kerekeš Ovce moje, ovce,  Štefan Oľha Dolinský zvyk, Melánia Nemcová Deň koláčový a i.

            Nezanedbateľná je v  tomto smere jeho spolupráca s etnografickými a  folkloristickými inštitúciami, s  choreografmi, vedúcimi folklórnych súborov, skladateľmi ale i školami rôznych stupňov /pomoc pri spracovaní ročníkových či diplomových prác študentov/. Za sprievodu gajdice /Alexander Gernát/ vystúpil v roku 2007  s unikátnym pastierskym tancom „Ofči zdich“ aj na festivale Sviatky národov  v meste Uzés pri Avignone vo Francúzsku. Bol jednou z výrazných postav filmu režiséra Marka Škopa, rodáka z Krivian, Iné svety. Jeho poslednou  splnenou túžbou bolo vydanie 80 scénok v 18 dieloch - knihách,  určených pre  detské folklórne skupiny i pre dospelých. V zdramatizovanej podobe predstavujú život dedinského ľudu v jeho najtypickejších prejavoch, vždy obohatený o tanečnú a spevácku zložku. Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove roku 2007 uviedlo na svojej scéne jeho hru Dzeň derešovi. Ruski narodni teater  „Petro Riznič ďaďa“ v Keresture /Srbsko/  v sezóne 2013/2014 mal vo svojom repertoári  jeho hru Spitovini, pod názvom Bereme śe, tak nam treba. Jedno z posledných prianí Jána Lazoríka bolo, aby sa jeho scénky dostali aj našim krajanom vo Vojvodine. Stalo sa tak 20. októbra 2015, keď režisér  Ruského národného divadla  Vladimír Naď Ačim /hosťujúci v tom  čase v DAD Prešov/ prevzal všetkých 18 dielov scénok.

 

Dialektológ -  šarišanológ, spisovateľ

            Ku knižnému spracovaniu svojich bohatých zbierok sa dostal až po odchode do dôchodku. Za posledných pätnásť rokov vydal 24 kníh, prevažne v šarišskom dialekte, ktoré dokumentujú neobyčajne ťažký, ale duchovne bohatý život v minulosti,  s autentickými fotozábermi i notovými záznamami.  Z jeho zbierkového fondu Krajské múzeum v  Prešove v  edícii Duchovné perly šarišského nárečia vydalo šarišské zvykoslovia: Pejoratíva v reči  nášho ľudu /2012/, Myšlienky, vyslovenia, múdroslovia... /2013/, Zvyky a obyčaje horného potorysia /2014/,  Povery z horného potorysia, I.časť /2015/.

 

KNIHY  vydané   Jánom Lazoríkom

1. Naše tradičné bačovstvo. Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov,   rok 1996, tlač: Tlačiareň

    Kušnir, Prešov.  Počet strán 144.

2. Krivjanske veśeľe a 182 notovaných piesní.    Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov,  rok

    1995, tlač: Tlačiareň Kušnir, Prešov.   Počet strán 149.

3. Naša stara dzedzina.  Pripadnosce života, f chtorich naš pospoliti človek viňčoval,

    rospravjal f prislufkoch, skladal veršovanki, figľoval, filozofoval, modľil śe, pisal ľisti,

    hanľivo prezival a kľal... Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov,   rok 1996, tlač: Tlačiareň

    Kušnir,  Prešov.  Počet strán 203.

4. Rosprafki a pripovitki  rosprafkara Juraja Krankoti z Remeňin i iňšich rospravjačoch,

    pripovitkaroch. Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov,  rok 2005, tlač: Tlačiareň Kušnir,

    Prešov. Počet strán 311.

5. Fotočítanka ľudovej architektúry a bývania Východného Slovenska,  Obsahuje 7 nákresov

    a 1043 fotografii. Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov,  rok 2000,   tlač: Tlačiareň Kušnir,

    Prešov.  Počet strán 175.

6. Remeslá – domáce výroby a obrázky z minulého tradičného života.  Vydal Arkus JJ. spol.

    s.r.o.,  Prešov,   rok 2011, tlač: Tlačiareň Kušnír, Prešov.  Počet strán 202.

7. Dzecke hri a zabaviska.  Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov, rok 2012, tlač: Vydavateľstvo  

    Michala Vaška,  Prešov. Počet strán 167.

8. Cigáni – zavše s doslovom „A nedá sa proti tomu nič robiť a nedá sa proti tomu...“. CD –

    nosič muzík a spevov Cigánov z Torysy /1971-1973/. Vydal  Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov

    s finančnou podporou  Úradu vlády SR, rok 2009, tlač: Tlačiareň Kušnír, Prešov.  Počet

    strán 107. 

9. Žic znamena rečovac – nárečové slová nemeckého pôvodu z hornotoryského kraja

    i z okolia v reči, rozprávaní i piesňach našich predkov. Vydal  Arkus JJ. spol. s.r.o., 

    Prešov,  rok 2000. Vytlačil GRAFOTLAČ Prešov. Počet strán 112.

10. Zbuňictvo. Scenka, rospravjaňe, piśňički, historia, CD – nośič.   Vydal Arkus JJ. spol.

      s.r.o.,  Prešov ,rok 2004, Tlačiareň Kušnír, Prešov. Počet strán 95.

11. Pijactvo – na zdravičko, jasna skľeňičko, dobrich ľudzi pocešiteľňičko! Dokument príhod

      života, múdroslovno-vinšovného slova, pôvodnej šarištiny s 53 pesničkami a notami.   

      Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov,  rok 2002, Tlačiareň Kušnír, Prešov.   Počet strán 94.

12. Jedzeňa na starej hornotoryskej doľiňe. Neuveriteľný život v minulosti.  Vydal Arkus JJ.

      spol. s.r.o.,  Prešov s podporou  Komunitnej nadácie Veľký  Šariš,  rok 1999. Počet strán

      82.

13. Humorno-pravdivé obrázky  zo starej „dzedzini“ , 1.-2.časť.  Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o., 

      Prešov, rok 2007, Tlačiareň Kušnír, Prešov.   Počet strán 119.

14. Humorno-pravdivé obrázky zo starej „dzedzini“,  3.-5.časť .  Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o., 

      Prešov,  rok 2007, Tlačiareň Kušnír, Prešov.   Počet strán  110.

15. Humorno-pravdivé obrázky zo starej  „dzedzini“,  6. Časť.  Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o., 

      Prešov  rok  2007, Tlačiareň Kušnír, Prešov.   Počet strán 102,

16. Humorno-pravdivé obrázky zo starej  „dzedzini“,  7.-10.časť .  Vydal Arkus JJ. spol.

      s.r.o.,  Prešov. Spolufinancované z NEFO PSK, n.f., rok 2007, Tlačiareň Kušnír, Prešov.  

      Počet strán 86.

17. Humorno-pravdivé obrázky zo starej  „dzedzini“,   11.-14.časť.  Vydal Arkus JJ. spol.

      s.r.o.,  Prešov,   rok 2009, Tlačiareň Kušnír, Prešov.   Počet strán

18. Kroje z hornej Torysy.    Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov spolufinancované

      z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Programu cezhraničnej

      spolupráce Poľsko – Slovenská republika 2007-2013,  rok 2013, tlač: Vydavateľstvo

      Michala Vaška,  Prešov. Počet strán 59.

19. Krivianska spisovateľka francúzskeho pôvodu Jolana Cirbusová a jej brat bohém

      a umelec, Andor – Andrej Cirbus.  Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov,  rok 2011. Tlač:

     Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov . Počet strán 32.

20. Juraj Krankota z Remenin – jeho „pripovidki“ a naše nárečie. Vydalo Regionálne kultúrne

      stredisko Prešov,  rok 1993. Počet strán 92.

21. A ja vám vinčujem. Vydalo Regionálne kultúrne  stredisko Prešov,  rok 1992. Počet strán

      42.

22. Andrej Mizerák a jeho gajdica /spoluautor/, spracoval a vydal : Richard Scholtés, R.S.

      media  Prešov, rok  2008. CD nosič. Počet strán 57.

23. Monografia 700-ročnej obce Krivany /spoluautor/. Vydal:  Obecný  úrad Krivany, rok

      2001,  Tlačiareň Kušnir Prešov.   Počet strán 59.

24. Scénky - 18. dielov /zošitov/ – pre folklórne skupiny /spracované témy zo života ľudu v

      80 scénkach/.    Vydal Arkus JJ. spol. s.r.o.,  Prešov,  rok  2013-2014.  Počet strán spolu:

 

 

Životná filozofia Jána Lazoríka

Motto:

            „DAKEDI KAŽDI KRAJ bul iňši običaj, inakša ciśeň, inakša piśeň, iňša miśeľ, iňša reč i vimiśeľ, iňšo spravovaňe, iňšo obľikaňe, iňša chiška, iňša miska i variška, narod bul jak priroda, a to bul i pravi zmiśeľ života: tak jak f prirodze fšadzi iňši ftaček, kraček i chrobaček – ľem taka luka pači śe, dze každi kvitek inakši je, a ket teras śe šicko fšadzi na jeden panelak, jednu modu, pop-muzik, jeden spisovni jazik meňi - ňit uš co obdzivovac, ucscic, ach, Bože naš, chto ten zglupnuti śvet zachraňi?!“

            Môžeme analogicky konštatovať, že tak ako bol v minulosti život národa bezprostredne spätý s prírodou, rovnako Lazoríkovo zberateľsko-záchranárske aktivity sú značne ovplyvnené jeho prírodovednou praxou. Vo svojom dobrodružnom šľachtiteľstve, tak ako Mičurin sa presvedčil, že je iba pohlavné kríženie fyzicky zakódovaných nemenných vlastnosti, že základom, aj u ľudí, sú vrodené dispozície. Teda, s poznania prírody, jej zákonov pochádza aj jeho filozófia: Ľudstvo sa môže zachrániť iba životom podľa prírody, jej zákonov, teda uchovávaním rozmanitosti ako princípu stvorenstva a zmyslu života. Prízvukoval, že príroda a ľudová tvorba je ten istý génius, ten istý zázrak rozmanitosti a kontrastu. A tak aj zachraňovanie prerozmanitého národného svojrázu  pokladal za svoj zmysel života.

            Vo svojich hĺbavých myšlienkových konštrukciách dospieva k záveru, že tak ako príroda na základe špecifických  životných podmienok vytvorila všade inú charakteristickú biocenózu, aj ľudské rody na základe miestnou prírodou podmienenej genetiky všade iné osobité svojráznosti, a teda aj svojráznosti rečovo-komunikačné. A  tak „najvýrečnejším a  najpreukazateľnejším príkladom múdrosti stvorenstva v  rozmanitosti sú nárečia, opodstatnené a nezastupiteľné v ľudskej spoločnosti“.

            Šarišské nárečie vníma ako fenomén obohacujúci jazykovú a kultúrno-historickú stránku o  dimenziu ľudskosti, srdečnosti, zaujímavosti a rodovosti. Zánik nárečí, ktorého sme svedkami a súčasnosti, prirovnáva k  prírodným tragédiám, zániku  niektorých živočíšnych druhov, či úbytku ozónovej vrstvy v atmosfére. Tak ako ochrannú funkciu plní ozón v atmosfére, ľudovú kultúru  chápe ako protiváhu mestskej, zväčša anglosaskej kozmopolitnej kultúry.